Kto som?

Celkom jednoduchá otázka, na ktorú stále hľadám správnu odpoveď.


  • Som 28 ročná rodená Bratislavčanka, ktorá migrovala na dedinu
  • Som magistra psychológie
  • Som šéfredaktorka
  • Som handmade tvorca
  • Som dcéra, sestra, kamarátka, manželka...

Hovorí to však skutočne o tom, kto som?

Hovorí to o tom odkiaľ som a kam som sa dostala. Možno to hovorí aj o mojom smerovaní a z obrázkov sa možno dá vyčítať, ako asi vyzerám...

Kto však v skutočnosti som, neviem ani ja sama. 


Vecne povedané, som výsledok bio-psycho-sociálnych vplyvov a výchovy. Som výsledok štúdia. Som výsledok tejto doby. Som ovplyvňovaná okolím a som denne konfrontovaná s tým, AKÁ BY SOM MALA BYŤ. 

V mojom predošlom blogu hovorím o rolách, ktorými počas života prechádzame. Najskôr som to JA, potom som dcéra, potom manželka, potom matka...Samozrejme, nie každý má postupnosť takúto. Podstatné však je, že každá táto rola ma niečo naučí a formuje ma do ucelenej osobnosti, ktorou som dnes. Ale na otázku KTO SOM, nemôžem odpovedať SOM MAMA. Alebo SOM MANŽELKA. 

 Môže to byť najlepšie obdobie môjho života sprevádzané pocitom naplnenia, ale nie som to JA. Je to len rola, ktorú zastávam.



Kto to búcha dverami? JA!

Táto veta je zachytená na rodinnom videu, kde som asi ako 3 ročná stála chrbtom opretá o záchodové dvere a neustále ich zatvárala, otvárala


Mama sa veselo z kuchyne spýtala: "Kto to búcha dverami?"

Po krátkom tichu som rozhodne a pyšne povedala: " JA!"


Chápete kam tým smerujem? Ako 3 ročná som mala jasnejšiu a zreteľnejšiu predstavu o tom, kto som, než kedykoľvek potom. Nebola som ovplyvnená rolami či očakávaniami o tom, ako ich mám zvládať. Nebála som sa priznať, že buchocem. Nebála som sa priznať, že robím zle. Bavilo ma to. Ten pohyb, ten zvuk, dodnes si to pamätám.  


Pripomína Vám to niečo? Seba v detskom veku či vaše deti práve teraz? Vedomosť vlastného JA sa rozvíja práve v tomto čase. Začína obdobie vzdoru a dieťa dáva najavo silu svojej osobnosti. Je krásne sebecké, značne nelogické, ale pri tom láskavé. Uchvacujú ho maličkosti a hodiny dokáže opakovať jednu situáciu, pričom sa na nej bude zakaždým smiať, akoby to bolo po prvýkrát.


Postupom času sa zo mňa stávalo dievča, slečna, mladá dáma. Osvojovala som si vzorce správania, učila sa, venovala sa koníčkom. Prirodzene na sebe pracovala a dospievala v to, čo som teraz. 

Tri morové rany

Ako to už býva, prišli prelomové skúsenosti, ktoré obrátili všetku tú prácu naruby.


  • Prvá rana bola, keď som potratila (o tom raz napíšem, len ešte stále nemám odvahu)
  • Druhá rana bola, keď som zistila zlé výsledky u lekára (aj o tom raz napíšem)
  • Tretia rana bola, keď blízkemu človeku diagnostikovali rakovinu


Toto sa v podstate stalo v krátkom čase, zrovna keď som mala zažívať svoj vrchol. Pred tridsiatkou, vedúca obchodného oddelenia. Šéfredaktorka novín. Dobrý plat. Pocit úspechu. 

Realita bola však taká, že som po práci hodinu doma preplakala z toho tlaku. Vysporiadavala sa s každou urážkou, ktorú som si vypočula - ako podradný tvor, žena, v mužskej firme. Potom som utrela slzy a robila do druhej práce. 

Čím viac som zarobila, tým viac som minula. Nie na oblečenie či dovolenky. Nie nie, na operáciu pre psa (lebo nám skoro umrela), na opravu auta (lebo ako na potvoru sa vždy niečo pokazilo), na zdravotné vyšetrenia (ktoré sa mi kopili a kopili).

Myslela som si však, že to je jednoducho život a mám "držať hubu a krok". 

 A viete prečo? Videla som to u svojho otca. Okrem toho, že je tento skvelý muž extrémne spravodlivý a dobrosrdečný, je aj výnimočne pracovitý. Ale vážne vážne pracovitý. Koľkokrát som ho načapala v noci o druhej písať maily. Ráno o 6 už venčil psa a chystal raňajky. Obdivovala som ho za to a myslela si, že aj ja mám byť taká. Mám mať 3 práce a bojovať za svoje postavenie. 

Nuž a ako sme dopadli? Možno Vás to už napadlo, ale áno, on je ten môj blízky, ktorému diagnostikovali rakovinu.

Sedela som s ním na onkológii, keď mi pípla SMS od môjho gynekológa, že mu mám okamžite zavolať, nech naplánujeme operáciu. 


Rok 2019 nás dobre prefackal. A vďaka bohu za to.

 

Bolo mi jasné, že je čas na zmenu. Fakt, že ešte aj človek, po ktorého šľapajách som sa vydala, skoro zomrel, bol pre mňa veľký výkričník. Došlo mi, že táto cesta nie je správna. 

Dala som výpoveď, absolvovala svoju operáciu a začala pliesť koberčky. Ako psychohygienu som si vytvorila Náramok #spolu, lebo viem, že množstvo z nás zažíva svoje vlastné "morové rany". 

Začala som sa zamýšľať KTO VLASTNE SOM a čo je POSLANÍM MOJEJ DUŠE...

Hovorí sa, že deti si pamätajú svoje poslanie duše. Sú vnímavejšie, empatickejšie, majú dar liečiť a niektoré si pamätajú svoje minulé životy. 

Sedela som u babky a zbadala na stene moju fotografiu (nájdete ju na konci článku). Došlo mi, že toto som JA. Skutočná JA. 

Niekde pod tým všetkým "čo sa zo mňa stalo", je stále tá krehká duša. Neviem to dobre popísať slovami. Vracia sa mi pocit lásky a radosti. Pamätám sa, že som bola veselá a že som ľúbila všetko a všetkých. Bez ohľadu na to či to bol kameň, žaba alebo rodič. Moja duša neriešila, neporovnávala, neodsudzovala. Nedávala láske podmienku - budem ťa ľúbiť, ak...

Viete kto ste?

Nájdite svoju starú fotografiu, kde ste vo veku 3 - 7 rokov. Mala by to byť fotografia, pri ktorej sa vo Vás niečo pohne a poviete si: " Áno, toto je ono."

Poriadne sa na ňu zadívajte a skúste si spomenúť na to obdobie. 

Akí ste boli? Čo vás bavilo? Ako ste sa cítili? Čo ste chceli? 

A čo je podstatné, ako sa cítite keď sa na tú fotografiu pozeráte? Ste to stále vy?

Vždy, keď sa na tú fotografiu pozriem, mám pocit, že som sklamala samú seba. Že som na míle vzdialená tomu, kto v skutočnosti som. Že som sa vydala zlou cestou. Aj keď na nej nebolo nič zlé - jednoducho som sa snažila byť úspešná. Problém však je, že "úspech" je mojej duši úplne a absolútne u prdele (a zopár fackami mi to dala najavo).

Tak čo? Pozreli ste sa na svoju fotografiu? Spomínate si, čo ste chceli, keď ste ešte boli nevinné duše, slobodné bytosti?


-NIČ-


Dlho som sa pýtala samej seba, po čom som túžila, keď som bola malá. No potom mi to došlo... nechcela som NIČ. 

Bolo mi jedno koľko mám hračiek, hrala som sa s kamienkom. Bolo mi jedno kde žijem, ako to tam vyzerá, ako som oblečená, učesaná. Či máme auto a či sme boli na dovolenke. Žila som každý jeden deň a vďaka svojmu panenskému mozgu som ho vnímala ako prvý i ako posledný. 

Bohužiaľ my, ľudia, sme si vytvorili tak ťažké podmienky na život, že je priam nemožné nemať NIČ a byť spokojný. Už len základné potreby ako jedlo či strechu nad hlavou nedosiahneme bez peňazí. A to sa automaticky dostávame do bludného kruhu plného tlakov, očakávaní a obmedzení. O tomto by sa dalo písať hodiny, ale nechcem príliš odbočiť od témy. 

V mojom ponímaní je teda NIČ absolútne maximum, čo môžem v živote dosiahnuť. 

Peniaze, byty, domy, autá, značkové oblečenie či exotické dovolenky sú síce fajn (určite by ma potešili), ale nie sú zárukou (môjho) šťastia. 

Ten, kto si nevie vychutnať NIČ nenájde šťastie v NIEČOM.


Tak ešte raz, KTO SOM?

Ahojte, moje meno je Veronika a toto na tej fotke, to som JA. 

Takto sa cítim niekde tam hlboko pod nánosom skúseností, vedomostí či očakávaní...

Cítim sa krehká a zraniteľná, ale itak mám túžbu všetkých ochraňovať. Cítim sa jemne nesvoja keď sa na mňa niekto pozerá. Cítim sa lepšie v oblečení po bratovi (teraz po manželovi), lebo mám pocit, že ma jeho sila chráni. 

Chcem len pohodu, pokoj, radosť, lásku a aspoň na chvíľu zažiť NIČ. 


A mám čaptavé nohy :)

P.S.: ďakujem svojim rodičom, že som si aspoň pár rokov mohla zažiť svoje bezstarostné a magické NIČ.