Keď bojujeme za mier

Bojovnosť je v nás veľmi hlboko zakorenená. Od detstva sa učíme, že za svoje sny musíme bojovať. Paradoxné však je, že to všetko robíme preto, aby sme aspoň na chvíľu zažili presný opak - mier. 

A tak vo svete plnom vojen, máme záhadne všetci iba ministerstvá obrany... 

Photo by frank mckenna on Unsplash
Photo by frank mckenna on Unsplash

Dá sa vybojovať mier?

Táto myšlienka sa netýka iba reálnej vojny či nejakého môjho postavenia, ktoré som si musela "vybojovať". Bojujeme na každej úrovni a každý deň. So všetkým a s každým. Dokonca aj so sebou samým. 

Bojujeme s partnerom, partnerkou, bojujeme s dieťaťom, bojujeme v zápche v aute. Bojujeme s chorobou, bojujeme s vlastným telom či myšlienkami. Je pre nás prirodzenejšie potláčať reč svojho tela, ako vnímať čo nám vlastne hovorí. 

Je to však naozaj tá správna cesta ako dosiahnuť mier?


Čo je vlastne mier?

V mojom ponímaní mier súvisí s konceptom "NIČ", ktorý opisujem v predošlom blogu. Je to pre mňa akýsi stav mysle - nič nechcem, nič nepotrebujem a všetko cítim. Najmä pokoj a zmierenie so všetkým čo bolo a čo bude. Zažila som to možno len na pár hodín, no stálo to za to a viem, že ak chcem, aby moja duša bola šťastná, potrebujem mier. 

Možno sa teraz pýtate sami seba čo treba urobiť pre to, aby ste ho zažili. A možno Vám Váš duchovný vodca povie, že máte meditovať. Že máte cvičiť či objímať stromy.... Jasné, ak Vás to baví, robte to. Ak sa však k tomu musíte "dokopať" nie je to pre Vás tá správna cesta.

Načo mám bojovať aby som dosiahla mier, keď môžem v mieri rovno žiť? 


Photo by chuttersnap on Unsplash
Photo by chuttersnap on Unsplash

Za posledný rok som veľa počúvala, vnímala, hľadala. Robila si názor na rôzne prístupy a snažila sa zorientovať v tom, čomu vlastne verím a čo mi pomáha. Je veľmi veľa rôznych prístupov a takzvaných duchovných vodcov. Množstvo ľudí sa aj nejakými konkrétnymi osobami a radami riadi. Ja som si dlho nevedela nájsť prístup, pri ktorom by mi duša podskočila a pocítila by som, že áno, toto je pre mňa tá správna cesta. 

A potom som sa na kurze Hormonálnej jógy (lebo áno milé #sestry, #ajja mám problém s hormónmi) dozvedela o Medicínskom médiu a TO mi zmenilo život. Konečne sa niekoho slová dotkli mojej duše a začala som vnímať, že niekde na tomto svete existuje MIER. 

MIER nie je privilégium, je to moja podstata, moje právo a je iba na mne či ho nájdem a čo s ním spravím. 

O Anthonym (medicínske médium) by som chcela napísať samostatný blog, tak sa mu teraz nebudem príliš venovať. Okrem iného, množstvo mojich známych ho považuje za podivína a neverí tomu čo hovorí. Samozrejme, je to absolútne v poriadku. Môžete si nájsť vlastnú cestu či sa riadiť radami niekoho iného. Zamyslite sa len, či vás tlačia "do boja" alebo k zmiereniu. 

Poznámka - zmierenie neznamená, že sa opustím a budem si užívať chorobu. Nie, zmierenie myslím ako proces, v ktorom si priznám svoje ochorenie, porozumiem mu a prijmem zmeny. Celé to však prebieha prirodzene, pomaly. Ani to najzdravšie jedlo na svete, jedené v strese a s nechuťou, nedokáže pomôcť. 

Anthonyho som teraz spomenula najmä preto, že aj on vraví o meditácii. Tú kapitolu jeho knihy som ani nechcela otvárať, pretože mám všetkých rád, ako byť úžasne osvietený človek, plné zuby. 

Premohla som sa a dala som šancu aspoň pár riadkom: " Akákoľvek činnosť, pri ktorej sa uvoľníte, ktorá vo vás utvrdzuje vlastné ja a pomáha vám dobiť energiu, má rovnaké účinky ako meditácia. Medzi tieto aktivity patrí bicyklovanie, plávanie, zábavné formy pohybu (ako tanec či skákanie na trampolíne), počúvanie hudby, čítanie, staranie sa o domáce zviera...." 

Nemusím byť teda guru a a cvičiť od rána do večera jógu (ak ma to nebaví). Môžem sa hrať so psom. Môžem poskakovať. Môžem si spievať. Môžem tancovať. Môžem robiť hocičo, hlavne nech ma to baví. Mier a pokoj v duši nie je výsadou šaolínskych mníchov. Je tu pre každého jedného z nás a môžem ho dosiahnuť tými najjednoduchšími a najprirodzenejšími prostriedkami - radosťou a láskou.

Späť k téme :)

V dnešnej dobe je pre nás prirodzené so všetkým bojovať. Všetci bojujú. Aj tá malá Gréta T. bojuje - kričí, vrieska, plače, vyčíta. Je fajn, že otvára témy, ale toto nie je mier. Možno sú jej úmysly čisté, no správa sa rovnako ako všetci tí, proti ktorým "bojuje". A my len tlieskame a hádame sa na sociálnych sieťach. Presviedčame jeden druhého koho máme voliť a odsudzujeme tých, čo nezdieľajú náš názor. Potom plačeme, že máme choroby zo stresu* a tvárime sa, že za to môžu ONI. 


*Stres je prirodzená reakcia organizmu na akýkoľvek podnet - je nešpecifická obranná reakcia tela a rovnako, ako ministerstvo obrany aj toto nás vedie do vojny. Jeho úlohou je zachovať organizmus nažive. Spustí bio chemické reakcie, ktoré zvýšia funkciu podstatných orgánov (srdce, pľúca, mozog, svaly) a utlmia funkcie orgánov, ktoré v tom danom momente nie sú potrebné (napríklad trávenie)  a ktorých energiu môže využiť práve na to, aby sme boli schopní reagovať na ohrozujúci podnet. 

Inak povedané, stres presmeruje energiu orgánov a pomocou hormónov nás pripraví na prirodzené reakcie - útek a útok.

Tu je podstatné si uvedomiť, že STRES by mal prísť až keď sme v ohrození. Vtedy je vhodný čas a priestor na boj. Ak my však bojujeme od detstva (za postavenie v rodine, za sny, za slobodu, za planétu) sme logicky STÁLE V STRESE!!! (všimnite si ako stresujúco už pôsobia len tie tri výkričníky...)

Z dlhodobého hľadiska to znamená, že tie orgány, ktorých funkcia bola zvýšená (srdce, pľúca, mozog) sú opotrebovávané (infarkt, vysoký krvný tlak, cievna príhoda, svalové napätie). Zatiaľ čo tie orgány, ktorých funkcia nebola potrebná pre prežitie (trávenie), nemajú dostatok energie na správne fungovanie (hnačky, vredy...).

POZOR, stres nie je iba zlý. Rozlišujeme eustres (dobrý stres sprevádzaný dobrým pocitom - svadba s mojim vysnívaným mužom) a distres (negatívny stres, napríklad štátnice). Pointa je, že milé dámy a páni, hnačku mám v oboch prípadoch rovnakú. Telo rozdiel nevníma....


Photo by Todd Quackenbush on Unsplash
Photo by Todd Quackenbush on Unsplash

Prečo o tom všetkom vlastne píšem?

Prešla som si v živote nejakými udalosťami. Niektoré boli horšie, niektoré lepšie. Mnoho z vás, zažíva svoje vlastné morové rany a snaží sa s nimi vysporiadať. Prirodzene hľadáme odpovede na otázky a riešenia problémov. 

Nech už vám pomáha čokoľvek a ktokoľvek, nenechajte sa, prosím, utláčať. Nenechajte si hovoriť, že je s vami niečo zle. Nenechajte sa presviedčať, že ešte musíte vybojovať nejaké pomyselné vojny. Nenechajte druhých, aby za vás rozhodovali o vašom živote, o vašom zdraví.  

Nájdite si svoju cestu. Nájdite svoj pokoj v duši. Nie je náhoda, že 4 roky sa snažili o dieťa a prišlo keď si povedali, že kašlú na to, adoptujú. To nie je o adopcii. To je o zmierení. To je o odbúraní stresu, o uvoľnení svalov a mysle. To je MIER.

Nuž a právo na mier, má každý jeden z nás.

Nemyslite si však, že ja som tu dáka osvietená bytosť neviem ktorej dimenzie. Vôbec nie. Hľadám svoju cestu, hľadám svoj mier. Ale čím ďalej tým viac vnímam koľko ľudí okolo mňa trpí a vedie svoje "tajné boje". Skúste nájsť odvahu a nechať to tak...